Choď na obsah Choď na menu
 


Zmena 1. kapitola

24. 2. 2011

 

Pamätám sa, keď som ako malá pobehovala po dome. Vtedy sa mi zdal byť veľký a všetko okolo mňa veľmi záhadné a tmavé. V každej izbe bolo akési zákutie, ktoré mi večer naháňalo strach. Na každej poličke boli tie nudné knihy bez obrázkov a všade boli naše fotky alebo sošky, ktoré mi vôbec nepripadali ako barbíny a ani hrať som sa s nimi nemohla. Ale aj napriek tomu som si našla jednu izbu len pre seba. Bol to môj čarovný svet kúziel. Bola to tá najsvetlejšia izba v dome, mala veľké okná, ktoré boli nízko položené, tak že sa dalo sadnúť na parapetu. Bola tam drevená podlaha a mohutné dvere. Na boku od dverí veľká knižnica, ktorú som si pred tým nevšímala a pri knižnici pohodlné, staré kreslo. Pri ňom lampa a stolík. Vtedy som ešte nevedela ako si to miesto zamilujem.

Nikto tam často nechodil a preto, keď som sa nahnevala, alebo keď som bola smutná rada som tam išla a nikto ma nenašiel. Po čase som sa v tej izbe ale začala nudiť a tak som vyšla preč. Prešli ale roky a ja som už vedela čítať, písať a kresliť, preto sa objavovanie toho miesta, tej izby stalo pre mňa zaujímavejším. Ako som sa v tej izbe postupne rozhliadala, neuvedomila som si, že tam trávim až veľa času. Ale to mi nevadilo, mala som tam vlastný svet. Neviem ako ma to napadlo, ale začala som čítať tie knihy, neboli to staré knihy, čisto nové. Predsa ani ja nemám rada tie knihy z čias, keď neboli mobily a internet. Preto ma asi tak veľmi zaujali. Každý deň, keď som prišla domov, išla som čítať. Často som pri tom sedávala na okne a jedným okom pozerala von a snívala svoj život. Nikto sa nestaral kde som, nikoho nezaujímalo čo robím. Tým som sa ešte viac vniesla do svojho sveta a ingnorovala všetkých a všetko.

Teraz mám ale 15 rokov a začínam si uvedomovať aká sama sa cítim. Za tých 8 rokov som prečítala nespočetne veľa kníh a ešte viac tam doplnila, ale prečo? Jeden deň sa mi nechcelo čítať a tak som len sedela na mojom obľúbenom mieste v tej izbe- pri okne. Rozmýšľala som čo som za posledné roky zažila, kto sú moji priatelia a kto som ja.

Za nudný deň som považovala práve ten, keď som nečítala, vtedy ma nenapadlo nič lepšie ako internet, väčšinou facebook, každý ho pozná, každý tam je. Ja predsa nemôžem byť pozadu. Ale keď som sa tam dostala našla som akurát nula správ, nula upozornení a v podstate nula priateľov. Okrem rodiny, ich mená viem naspamäť a tak som si ich hneď pridala.

Ten deň do teraz nenávidím, pretože som si uvedomila, aká som osamelá a aká pre iných nezaujímavá, nekomunikatívna a nudná. Nechápala som ako že som si to nevšimla skôr? Celý ten čas som mala ružové okuliare? Najhoršie je aj to že 15 rokov žijete v tom istom meste, v tom istom dome, ale nikoho okolo vás nepoznáte. No ešte horšie je, ak 15 rokov žijete s tou istou rodinou a nepoznáte ich. Vlastne ani ľudia okolo vás nepoznajú teba a ľudia, ktorí vám majú byť najbližší nepoznajú vaše vlastnosti, záľuby a pocity.

Proste som len tak sedela, pozerala, vlastne ani neviem kam a to na mňa doľahlo. Bolo to príšerné nemať komu povedať ako sa cítite. Plačem, ale nikto si to nevšíma. Kričím a nikto nepočuje...

Ráno som prišla do školy rozhodnutá všetko od základu zmeniť, nech to stojí čo chce. Začala som každému zdraviť a usmievať sa, cítila som sa ako čistý magor. Zrazu ku mne prišla pekná blondína, s krásnymi modrými očami a hovorí:,, Ahoj!“ Trochu nechápavo som na ňu pozrela, ale bola som rada, že si ma všimla. A tak to začalo...

Dozvedela som sa, že býva neďaleko mňa, že sa volá Winifred a je kráľovnou školy.

Od tohto dňa sme spolu trávili veľa času, bola som šťastná a videla som aj na nej že svojim spôsobom je šťastná.

Jeden deň sme mali chvíľku pravdy, keďže sme chceli o sebe vedieť čo raz viac a viac. Vtedy mi povedala, že je síce kráľovnou školy, ale veľa ľudí ju za to nenávidí, píšu jej hrozné veci. Už veľmi plakala, ale povedala:,, Vieš, mám pocit, že každý pozná moje meno, ale nikto nepozná mňa, nikto nevie ako mi to ubližuje, lebo vždy sa usmievam, každý si preto hneď pomyslí, že som namyslená, že mi treba ešte viac ublížiť...“ Bolo mi jej veľmi ľúto, úplne som ju chápala, ale jednej veci som nerozumela, ako sa môže kráľovná školy cítiť osamelá? V ten okamih som to nechala tak a pre rovnaký pocit som ju objala.

Hoci sme obe plakali, bola som šťastná, lebo som mala komu povedať o sebe, o svojich pocitoch. Za krátky čas sa z nás stali skoro sestry, pripadali sme si rovnaké, ale predsa rozdielne. Ona kráľovná školy, ja celkovo nikto, ona známa, ja nie. A tak ďalej a ďalej.

Už sme boli dohodnuté na večer, že pôjdeme niekde do mesta, spolu sme sa nalíčili a poradila mi čo si mám obliecť. Na konci povedala: ,, Páni, vyzeráš úžasne! Nemám slov na tvoju zmenu.“ Ja som jej na to odpovedala trochu neveriacky, ale nadšene:,, Veď nepreháňaj toľko. Nikdy som si nepripadala pekná a jedna špirála to určite nezmení.“ Pozreli sme sa na seba prišlo nám to smiešne. Pravdupovediac, keď som sa pozrela so zrkadla, skoro som sa nespoznala.

 

Pokračovanie nabudúce...

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Príbeh ako z môjho života

(Nika, 29. 5. 2011 20:30)

Presne ako môj život!:-(

super prííbeh!

(ViKá, 18. 3. 2011 15:10)

Už sa teším na pokračko :)

(Roxi, 5. 3. 2011 21:28)